To, čo sa v kolárovskom futbale udialo za posledné tri desaťročia, nemožno oddeliť od rodiny Máté: najprv otec, Tibor Máté, dlhé roky viedol klub ako predseda, neskôr sa medzi výraznými osobnosťami miestneho futbalu objavil jeho syn Zsolt Máté. Dnes trénuje mužstvo dospelých aj žiakov U15, občas si ešte zahrá, no jeho úloha v klube je širšia. Keď v novinovom článku objavil, že futbal v Kolárove vznikol v roku 1920, na storočnicu v roku 2020 plánoval milú oslavu a dôstojnú spomienku. Obmedzenia počas pandémie koronavírusu ho však prinútili od zámeru upustiť. O tom, o svojom mieste v kolárovskom futbale aj o svojich postrehoch poskytol rozhovor nášmu webu.
Hovorí sa, že futbal existuje v Kolárove od roku 1920. Je to tak? Počul som, že ste pátrali po začiatkoch. Našli ste aj hodnoverný písomný dokument?
Pred niekoľkými rokmi dostal klub nový znak, v ktorom je uvedený tento letopočet. Pátral som po tom, odkiaľ ho vzali, a našiel som novinový článok, v ktorom sa spomínalo založenie…
Čo vzniklo v roku 1920?
Spolok. Našiel sa článok zo sedemdesiatych rokov, podľa ktorého futbal v Kolárove vznikol v roku 1920. Predpokladám, že odtiaľ tento rok prevzali aj tvorcovia znaku. Potom som išiel do Komárna, kde som si prelistoval ročník 1920 novín Komáromi Lapok. V jednom čísle som medzi športovými správami našiel vetu, že Gútai Sportegylet, teda kolárovský športový spolok, vznikol začiatkom decembra 1920.
Existuje teda aj dobový písomný doklad…
Novinový článok, ktorý vyšiel v čísle z 11. decembra 1920. To bol východiskový bod, aby sme sa v roku 2020 začali venovať stému výročiu.
Počul som, že existuje aj klubová kronika, no nevie sa, kde je. Mali ste ju v rukách a dozvedeli ste sa niečo aj z nej?
Mám ju ja. Síce sa mi niekam zatúlala, ale určite sa nájde. Je v nej aj ten novinový článok, ktorý odkazuje na založenie klubu v roku 1920.
Aj ona teda pomohla určiť dátum. Čo vám ešte z kroniky utkvelo v pamäti?
Najstaršie zápisy sú z tridsiatych rokov minulého storočia. Výsledky, správy, fotografie mužstiev… Netvrdím, že tam bolo niečo z každého roka, no neskôr už každoročne pribúdali stopy účinkovania: tabuľky, tímové fotografie. Materiály kedysi zhromažďoval pán Bandi Litvai, od ktorého som si kroniku vypýtal.
Posledného viac než štvrťstoročia kolárovského futbalu by sme mohli nazvať aj érou rodiny Máté. Je známe, že váš otec Tibor Máté viedol klub dlhé roky. Kedy a ako sa toto obdobie začalo?
Otec začínal ako člen vedenia. Vtedy bol predsedom družstva, prijal túto úlohu, pomáhal a hľadali sponzorov. Potom od roku 1994 až do roku 2022 viedol klub. Už v roku 2021 sa pokúšal odovzdať predsedníctvo, ale ešte sa to nepodarilo. Zostávala mu práca. Medzitým sa stal dôchodcom a dovŕšil sedemdesiatku. Predtým odišiel aj z družstva, povedal si, že stačilo, a chcel odovzdať aj futbalový klub. Na predvlaňajšej schôdzi to vyzeralo, že sa vytvorí skupina, ktorá prevezme vedenie, no napokon to nevyšlo. Na jar a v lete 2022 sa vedenie klubu obnovilo a oficiálne sa predsedom stal Attila Kürti. Otec zostal vo vedení, ale už len ako člen.
Čo charakterizuje obdobie rodiny Máté v kolárovskom futbale? Otec pôsobil vo vedení, neskôr ste sa do klubového života zapojili aj vy…
Keď sa otec stal predsedom klubu, ja som už hral za dorast.
Bolo tam teda aj rodičovské puto…
Áno. Od deviatich rokov som hrával v školskom mužstve a do klubu som prišiel veľmi mladý. Vždy som hral a vyrastal tu. Mali sme veľmi dobrú generáciu a v dorasteneckej kategórii sa nám podarilo vyhrať súťaž.
V ktorej lige?
Pokiaľ si pamätám, v V. lige. Bolo to v sezóne 1994/1995, vo vekovej kategórii zodpovedajúcej dnešnej U19. Vtedy bol v Kolárove iba starší dorast. Tí, ktorí prišli zo žiakov, hrali s nami. Nebolo to bez problémov, pretože káder zahŕňal štyri ročníky a nie každý mladší hráč sa hneď dostal do mužstva. Už medzi žiakmi nás bolo veľa a tí, ktorí nemali trpezlivosť počkať si na svoju príležitosť, prestali. Do roku 1995 sa však vytvorilo mužstvo schopné získať titul. Trénoval nás pán Pali Takács, niekdajší známy kolárovský futbalista. Dorastu sa venoval roky. Aj preňho bol titul veľkým úspechom, keďže predtým mužstvo niekoľko rokov súťaž nevyhralo. Bol to aj môj prvý veľký športový zážitok. Navyše som ho prežil ako kapitán a už vtedy so mnou hrali Zsolti Szlatki, Pali Zahoran, Bandi Litvai… Všetci patrili k mojej generácii a traja či štyria sme chodievali trénovať aj s dospelými. Odvtedy až dodnes som spojený s kolárovským futbalom dospelých.
To je už takmer tridsať rokov. Čo sa v klube odohralo od polovice deväťdesiatych rokov do roku 2022? Zvonka sa zdalo, že A-mužstvo hrávalo takmer stále IV. ligu. Od leta sa súťaž, v ktorej účinkuje, tiež nazýva IV. liga, no už ide o najvyššiu regionálnu súťaž na západnom Slovensku…
Kolárovské futbalové mužstvo, ktoré vyhralo súťaž v roku 1998 a postupom odštartovalo obdobie IV. ligy v meste
V roku 1995 bolo mužstvo dospelých vo veľmi zlej situácii a po jesennej časti mu hrozil zostup. V zime sa trénerom stal pán Feri Csöbönyei z Komárna. Priviedol komárňanských hráčov a podarilo sa zachrániť účasť v krajskej súťaži. V nasledujúcej sezóne 1995/1996, keď som sa aj ja dostal do A-mužstva, už trénovali Kolárovčania, pán Imre Rása a pán Öcsi Nagy. Bolo to prechodné obdobie. Skončili sme siedmi a potom prišiel tréner Milan Srňanský z Nitry. Klub vtedy spolu s otcom viedli aj Laci Ferencz a Bandi Litvai. Dohodli sa s novým trénerom a v sezóne 1996/1997 sme vyhrali súťaž. Nasledovala však reorganizácia a napriek prvému miestu sme nepostúpili. Zo VI. ligy sa stala V. liga, úroveň zostala rovnaká. O rok sme súťaž vyhrali znovu a v roku 1998 mužstvo postúpilo do IV. ligy. Odvtedy do roku 2022, teda nepretržite dvadsaťštyri rokov, sa v našom meste hrala dovtedajšia IV. liga. Od leta sme po ďalšej reorganizácii postúpili vyššie: z treťoligistov a najlepších štvrtoligistov vznikla regionálna súťaž, ktorá zodpovedá štvrtej úrovni v krajine.
Vráťme sa ešte k dvom titulom z deväťdesiatych rokov…
Podľa mňa znamenali veľký krok v dejinách kolárovského futbalu, najmä prvenstvo z roku 1998, ktoré prinieslo aj postup. Aj predtým tu bývalo dobré mužstvo, ale nedokázalo sa takto presadiť a vyhrať súťaž.
Čo sa dialo v IV. lige?
Od začiatku sme si viedli veľmi dobre. Najprv sme boli tretí, potom šiesti, piati, druhí, štvrtí… Vždy sme patrili k špičke.
Dostali ste sa aj na prah postupu?
Áno. V sezóne 2001/2002 sme skončili druhí za Báčom. Vtedy sme bojovali o titul. Pamätám si to aj preto, že som v júni 2002 utrpel vážnejšie zranenie – pretrhnutie kolenného väzu – v poslednom domácom zápase. V záverečnom kole sme potom hrali v Gabčíkove, prehrali sme 4:1, kým Báč vyhral v Komárne 3:0 a skončil prvý. Pred posledným kolom mal neskorší víťaz náskok iba dvoch bodov.
Čo by ste ešte vyzdvihli z posledných desaťročí?
Mali sme aj ďalší veľmi dobrý rok: už pod mojím vedením sme v sezóne 2014/2015 tiež skončili druhí, hoci s väčším odstupom od víťaza než v roku 2002.
Myslíte pod vaším trénerským vedením?
Áno. V decembri 2010 ma funkcionári požiadali, aby som prevzal trénerskú prácu. Vlastne som sa stal hrajúcim trénerom. Odvtedy som pri mužstve nepretržite, už dvanásť rokov. Občas ešte nastúpim, ale iba na pár minút. Vek aj koleno mi bránia v záťaži navyše.
Nahliadnime aj do vašich futbalových spomienok. Aké bolo vaše prvé stretnutie s najobľúbenejšou loptovou hrou?
Všetko sa začalo, keď som sa zo školy dostal na futbalové ihrisko. Telesnú výchovu nás učil Tivadar Barczi z Pribety a práve on nás priviedol na ihrisko. Prvým zážitkom bola séria turnajov so školským výberom. Zápasy prebiehali v štyroch okolitých obciach, každý hral s každým a všade sa uskutočnil turnaj. Vtedy sme hrávali aj proti neskoršiemu reprezentantovi Szilárdovi Némethovi či Zdenovi Krsteňanskému, obaja nastupovali za Komárno. Potom som sa rovno dostal medzi žiakov, hrali sme III. ligu, teda krajskú súťaž.
Bolo to koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov…
Medzi žiakmi som skončil v roku 1991.
Potom ste pokračovali a dodnes hráte, keď je treba…
Áno.
Má Kolárovo aj mužstvo starých pánov?
Chodievajú na tréningy. Sú medzi nimi mladší aj starší, občas sa objaví aj pán Bandi Hudák. Ja sa k nim ešte neradím. Sú tam aj mladší aj starší odo mňa, ale povedal som, že tam ešte nejdem. Radšej som s chlapcami a hýbem sa s nimi.
Na koľkých postoch ste za tie futbalové roky hrali?
Medzi žiakmi som bol krátko útočníkom, potom som vždy hrával v strede poľa. Až do tridsiatich siedmich či ôsmich rokov, keď som sa posunul dozadu. Hral som posledného obrancu alebo stopéra a neskôr aj defenzívneho záložníka.
Keď nastúpite, kam sa posielate?
Na post defenzívneho záložníka. Vzadu by to už nešlo, sú tam rýchli mladí hráči. Ak je taký útočník, s rýchlosťou by bol problém. Aj vpredu, takže skôr bránim v strede poľa. Pre mňa je to zlatá stredná cesta.
Čo vám z dlhej kariéry dodnes najviac utkvelo v pamäti?
Medzi najväčšie zážitky patrí už spomínaný titul zo sezóny 1997/1998, keď sme vyhrali V. ligu.
Prečo práve ten?
Nápis nad vstupom na kolárovský futbalový štadión
Pretože posledný zápas sme hrali doma proti Modranom. My sme boli prví, súper druhý, takže nás čakal priamy súboj. Na kolárovskom ihrisku sa zišlo tisícpäťsto ľudí, čo je rekord: počas môjho pôsobenia ich nikdy viac neprišlo a podľa mojich vedomostí ani predtým. Mal som dvadsaťjeden rokov, keď sme získali titul. Pamätné bolo aj pomenovanie štadióna v auguste 1997. Vtedy sme náš areál pomenovali po bývalom dorastencovi a neskoršom majstrovi Európy Kolomanovi Gőghovi.
Išlo iba o pomenovanie alebo sa štadión aj rekonštruoval?
Uskutočnili sa menšie úpravy a nad vstupnou bránou pribudol názov. Prišiel Kalmiho neskorší klub, bratislavský Slovan, a odohrali sme zápas proti jeho juniorom. Veľkým zápasom bol aj domáci duel s Báčom v sezóne 2001/2002, keď sa nám ho podarilo zdolať 3:1. Pamätný bol tiež pohárový zápas so Spartakom Trnava v roku 2015. Aj vtedy prišlo veľa divákov, približne deväťsto.
V roku 2020 ste sa pripravovali na storočnicu, ale organizovanie zastavila pandémia. Čo ste chceli uskutočniť? Bude z toho ešte niečo?
Predstavoval som si stretnutie bývalých kolárovských hráčov vrátane tých najstarších. Na ihrisku by slávnostne nastúpili všetky naše vekové kategórie. A-mužstvo by odohralo zápas proti DAC a pripravil by som aj zápas starých pánov. Do plánov však vstúpil koronavírus a predstavu sa nepodarilo uskutočniť. Plánoval som ju na leto, na koniec júna, počas dvojtýždňovej prestávky po súťaži. V kultúrnom dome mala byť aj výstava fotografií a tam som chcel pozvať bývalých hráčov na krátku spomienku.
Už ste od toho definitívne upustili?
Ešte sa o tom hovorilo, uvažovali sme, že to zorganizujeme, ale prišla druhá vlna koronavírusu. Na jeseň 2020 bolo krátke obdobie, keď sa to dalo, no nepodarilo sa to. Potom to utíchlo.
V tom prípade je predsa len dobré, že na piatom kolárovskom Festivale vodného mlyna dostalo priestor pripomenutie futbalovej minulosti mesta. Rok 2022 síce nebol okrúhlym výročím, ale na obzretie sa späť bol vhodný…
Áno. Žiaľ, spomienkové podujatie plánované na leto 2020 sa nemohlo uskutočniť. Keď vysvitlo, že klub vznikol v decembri, uvažovali sme aj o koncoročnom termíne. Každoročne totiž organizujeme klubové vyhodnotenie roka. Táto tradícia existuje od roku 2009 a začal ju organizovať nebohý pán Boldi Lebó. Nehodnotíme sezónu, ale kalendárny rok. Stretne sa mužstvo aj vedenie, spoločne večeriame, najúspešnejší dostanú poháre a vyhlásime najkrajší gól roka. V šatni máme tabuľu, na ktorú každoročne pribudne meno víťaza. Aj táto tradícia funguje od roku 2009. Uvažovali sme, že začiatkom decembra 2020 niečo zorganizujeme, ale napokon sa to nepodarilo. Odvtedy sme sa storočnici nevenovali.
Od leta hrá kolárovské A-mužstvo najvyššiu regionálnu súťaž, IV. ligu. Vyjadruje táto úroveň postavenie mesta vo futbale na juhu Slovenska?
Podľa mňa áno. Pred rokom 1998 sme hrali nižšie. Vtedy sme postúpili do IV. ligy, čo zodpovedalo očakávaniam. Vždy sme sa chceli zlepšovať a dvakrát sme boli veľmi blízko postupu. Rozhodol jediný zápas. Keby sa nám podarilo dostať do III. ligy, prijali by sme aj túto výzvu. Letnou reorganizáciou sme sa posunuli skôr o polovicu úrovne než o celú. Regionálna súťaž, IV. liga, najvyššia na západnom Slovensku, Kolárovu zodpovedá. Máme aj mladých hráčov, ktorých sa snažíme zabudovať do mužstva. Dúfam, že s nimi budeme môcť v tejto súťaži hrať viac rokov.
Keď spomínate mladých, zaslúži si zmienku aj futbalová akadémia, z ktorej odchovancov možno vyberať. Dnes je trendom príchod hráčov odinakiaľ. Sú v súčasnom kolárovskom mužstve aj domáci?
Polovica kádra je z Kolárova. Je to veľa, z osemnástich hráčov je deväť domácich. Oproti predchádzajúcim rokom je to dosť, toľko vlastných hráčov sme nemávali, skôr menej. Vždy však medzi nami boli aj hráči odinakiaľ, už pri postupe v roku 1998. Možno ich nebolo toľko ako teraz či v predchádzajúcich rokoch, ale boli. Túto úroveň by sme len s Kolárovčanmi nedosiahli. Má to nevýhody aj výhody. Keby boli v mužstve iba domáci, futbal by pravdepodobne sledovalo viac ľudí a na zápasy by prišlo viac divákov. Zároveň u nás pôsobili aj hráči z vyšších súťaží a mladí sa od nich mohli učiť. Tento prístup využívame aj dnes. V kádri máme troch či štyroch naozaj šikovných hráčov, ktorí by obstáli aj vo vyššej súťaži. Mladí potrebujú získavať skúsenosti. Tak to bolo aj v mojom prípade: keď som prišiel z dorastu, stretol som hráčov, od ktorých som sa skutočne veľa naučil.
Len pre zaujímavosť: máte aj zahraničných hráčov?
Máme. Boli tu aj hráči z Maďarska. Pred mojím trénerským pôsobením aj počas neho za nás hrával Balázs Musitz, jedna z najvýraznejších osobností mužstva posledných rokov. Je v mojom veku. Spoznali sme sa v Bábolne. V mojej kariére bolo totiž aj pol roka, ktoré sa neviazalo na kolárovský futbal. V zime 2006 som s bratom odišiel hrať do Bábolny v maďarskej III. lige. Tam som sa zoznámil s Musitzom. Oslovili sme ho a prišiel k nám. Je to skromný hráč s veľmi dobrými schopnosťami. Mali sme aj ďalších legionárov, ale mená mi teraz narýchlo nenapadnú.
Kto sú tí súčasní?
Máme Francúza, ktorý už niekoľko rokov žije na Slovensku, jedného Ukrajinca a dvoch hráčov z maďarského Győru.
Čo hovoríte na to, že kolárovský futbal má vyše sto rokov?
Je to určite veľmi veľké číslo. Pri stovke už každý spozornie. Keď sa pred niekoľkými rokmi začalo hovoriť, že futbal bude mať v roku 2020 sto rokov, všimli si to aj športovci z iných miestnych klubov. Naozaj ide o najstarší kolárovský klub. Ak spočítam len roky, ktoré som v ňom pôsobil ja, aj to je veľa. Teší ma, že som sa tak dlho mohol podieľať na tejto storočnej histórii.
Keď to už spomíname, o koľko rokov ide?
Začalo sa to v roku 1988 a trvá to tri a pol desaťročia. Ak by sme počítali do storočnice, v klube som strávil tretinu tohto obdobia, s už spomínanou polročnou prestávkou.
Občas ešte aj hráte. Nachádzate si miesto v dnešnom futbale? Aký podľa vás je?
Veľmi sa zmenil a stále sa mení. Keď som začínal, bol iný. Postupne sa vyvíjal a hra sa zrýchlila, vo svete aj u nás. Aj naše mužstvo sa rozvíjalo, hoci nie vždy plynulo. Boli lepšie aj slabšie roky, ale pokrok tu bol a z toho mám radosť.
Aký je súčasný futbal?
Z trénerského pohľadu vidieť aj odborný posun, zmenili sa tréningové metódy aj samotné tréningy. Všetko sa naozaj sústreďuje na rýchlosť a technickú pripravenosť. Ťažšie je však pracovať s mladými. Nemajú k futbalu také puto, aké sme kedysi mali my. Do istej miery je to pochopiteľné.
Prináša to aj dnešný spôsob života…
Áno. Aj spoločnosť, v ktorej vyrastajú. Už nie je taká, v akej sme vyrastali my. My sme hrávali futbal pred tréningom aj po ňom, dokonca aj vtedy, keď sme nemali. Jednoducho stále. Oni často hrajú iba počas tréningu. Majú iné detstvo, prichádzajú do iného sveta a žijú v ňom…
V Kolárove síce nehrával dlho, ale spomedzi miestnych sa najvyššie – do reprezentácie a k titulu majstra Európy – dostal Koloman Gőgh. Ako si spomínate na tohto niekdajšieho hráča európskeho mena?
Vídaval som ho iba vtedy, keď prišiel domov a v lete sa objavil na ihrisku na zápase starých pánov alebo v zime v športovej hale na Vianočnom pohári. Neskôr som išiel študovať do Bratislavy, na Univerzite Komenského som absolvoval matematiku a telesnú výchovu. Keď som v roku 1995 začal, ako prvák som mal problém dochádzať domov na tréningy. Kolárovčania zavolali Kolomanovi, aby mi našiel mužstvo, kde by som mohol trénovať. Aj sme sa stretli. Vtedy chodieval trénovať do Rakúska a zároveň pôsobil ako tréner v ŠKP Devín. Ja som neustále cestoval z Bratislavy domov. Nechodil som iba na piatkový tréning: aj cez týždeň som sadol na autobus či vlak a prišiel. Buď cez Nové Zámky, alebo do Dunajskej Stredy a odtiaľ stopom, ale dorazil som. Aspoň na dvoch tréningoch týždenne som bol doma. Aby som nemusel cestovať, stretol som sa s Gőghom. Prišiel za mnou, porozprávali sme sa a sľúbil, že môžem chodiť k nim. Bol som sa aj pozrieť v Devíne, keď tam trénoval. Mohol som tam chodiť na tréningy, a ak by som mal popoludní vyučovanie, zobral by ma so sebou. V Rakúsku totiž trénoval neskoro večer pod umelým osvetlením. Jesenná časť sa práve končila. Dohodli sme sa, že ju ešte dokončím dochádzaním do Kolárova a potom môžem chodiť k nemu. A vtedy prišla jeho smrteľná nehoda. Stretli sme sa dva týždne pred ňou. Dohodli sme sa, že po skončení jesene sa ozve, zavolá a dohodneme podrobnosti. Žiaľ, už k tomu nedošlo. Vracal sa z posledného zápasu v Rakúsku, ak si správne pamätám 11. novembra, a za dodnes nevyjasnených okolností havaroval (náš článok o tom si môžete prečítať tu – poznámka autora). Potom som už nechodil trénovať ani do Devína.
To bola osobná spomienka. Čo hovoríte na jeho kariéru?
Ja som ju nezažil, narodil som sa až po jeho európskom zlate. Viem len to, čo som o ňom videl a čítal. Mám knihy, v ktorých som mohol sledovať celú jeho kariéru. Napísal som si o nej aj približne desať strán do počítača, takže to, čo sa s ním dialo na ihrisku, poznám od A po Z.
Pohľad do futbalovej minulosti Kolárova
Podľa zmienky v novinovom článku sa futbal v Kolárove začal v roku 1920. O začiatkoch ani o medzivojnovom období veľa nevieme. Keď som sa naň v meste prvýkrát pýtal, odpoveď znela, že sa nevie takmer nič. Ďalšie pátranie však ukázalo, že sa tu futbal hrával, prevažne v priateľských zápasoch, a ak súper neprišiel, hráči nastúpili proti sebe. Lajos Turczel vo svojej knihe Magyar sportélet Csehszlovákiában 1918–1938 spomína, že medzi svetovými vojnami existoval Gútai SC. Futbal v meste prežíval zlaté obdobie medzi rokmi 1948 a 1960. Povodeň v roku 1965 bola zlomom v miestnom športe. Po nej bolo potrebné znovu zorganizovať všetko vrátane futbalu. Obdobie po roku 2000 sa spája s účinkovaním v IV. lige.
J. Mészáros Károly